Kedy vám prvýkrát napadlo, že sa vrátite na Slovensko?

Nikdy mi nenapadlo, že by som natrvalo odišla. Moje pobyty boli skôr krátkodobé a doma ma čakali rozbehnuté projekty, ktorých som sa nechcela vzdať.

Kde všade ste v zahraničí pôsobili?

Ako študentka VŠVU som sa v rámci programu ERASMUS dostala do Porta a tiež som bola niekoľko mesiacov na rezidenčných pobytoch vo Viedni, v New Yorku a v Kremse. V rámci takéhoto pobytu máte ako umelec možnosť ísť na nejaký čas do iného mesta, získať nové stimuly, nadviazať kontakty a potom sa vrátiť a čerpať z toho ďalej vo svojej tvorbe. Vďaka Goetheho inštitútu som bola v Berlíne na pobyte, ktorý bol určený pre kultúrnych pracovníkov a bol spojený s kurzom nemčiny. Žila a pracovala som v Londýne a ovplyvnilo ma aj Tokio, ktoré som navštívila dvakrát.

Prečo vás žiadne z týchto miest neoslovilo natoľko, že by ste v ňom ostali?

Už počas vysokej školy sme s priateľmi založili nezávislú galériu HIT, ktorá sa orientuje na súčasné umenie. Možno práve preto sa mi nikde za hranicami nechcelo zostať, lebo sme si to zahraničie volali do Bratislavy. Po skončení VŠVU som si robila doktorát, ostala som ďalej pedagogicky pôsobiť na VŠVU, popri tom som sa venovala galérii, manažovaniu podujatí a výstav, kurátorskej činnosti. To čo sme robili v Bratislave bolo viditeľné a ja som človek, ktorý rád rýchlo vidí výsledok. Preto napríklad aj rada upratujem (smiech).

Výstava Laco Teren – Putujúce duše, 16. 6. 2019 – 22. 9. 2019

Spomenuli ste však, že v Londýne ste nejaký čas žili a pracovali…

To je pravda, tri mesiace som robila sendviče. Videla som tam veľmi veľa mladých ľudí, ktorí si išli privyrobiť, ale nakoniec ich zarábanie peňazí zomlelo, profesne postupovali, stali sa z nich baristi a vedúci obchodov a toto som ja nechcela. Predsa som študovala umenie, ktorým sa síce ťažko zarába, ale už som do štúdia investovala veľa času a bolo to niečo, čo som vždy chcela a čomu som sa chcela naplno venovať. Mať tam ateliér a pôsobiť ako umelkyňa by bolo veľmi ťažké. Musela by som mať prácu, ktorá by ma živila a viem si predstaviť, že na umenie by mi neostal žiaden čas, takže som sa vrátila domov.

Čo ste si nielen z Londýna, ale zo všetkých zahraničných ciest priniesli?

Samostatnosť, flexibilitu a vyššie nároky. Naučila som sa tiež tráviť čas sama so sebou, lebo kým v zahraničí nemáte okruh kamarátov, ste odkázaní sami na seba a to pomáha k sebareflexii a spracovaniu vlastných myšlienok.
Taktiež som si okrem lásky k samote, z každej zahraničnej cesty priniesla vyplnené pohľadnice pre priateľov, ktoré som nikdy nebola schopná odoslať, a ktoré sa k nim už naozaj nikdy nedostali.

A čo ste zo zahraničia priniesli Slovensku?

Množstvo skvelých umelcov, kurátorov a projektov. Výhoda bola, že keď som na cestách stretla nejakého zaujímavého umelca, hneď som ho mohla pozvať ako vystavujúceho, alebo ako kurátora do galérie HIT. Vzťahy sa tak po odchode z miesta neskončili, naopak, ďalej pokračovali a rozvíjali sa. Prelinkovali sme slovenskú umeleckú scénu so zahraničnou a mnohé z týchto väzieb doteraz pretrvávajú.

Po pobytoch v zahraničí ste sa teda vždy vracali do Bratislavy.

Áno, vracala som sa a už to vyzeralo, že zostanem natrvalo v Bratislave, ale potom sa objavil konkurz na riaditeľa Východoslovenskej galérie, ktorá mala dlhodobo problémy, menili sa tam riaditelia, v médiách sa objavovali škandály… Priateľov z umeleckého prostredia v Košiciach som sa pýtala, čo si myslia o tom, keby som sa prihlásila a oni mi povedali, že by to bolo super pre Košice, ale hrozné pre mňa (smiech). Predsa som sa však rozhodla, že to pôjdem skúsiť. Verila som, že by som mohla tejto inštitúcii priniesť znalosti a skúsenosti z iného prostredia. Dôsledne som sa pripravovala a podarilo sa. Od februára 2016 pôsobím v Košiciach.

Hovorili ste, že za sebou rada vidíte výsledky. Čo boli prvé zmeny, ktoré ste urobili v Košiciach?

Prvá vec bola získať si dôveru kolektívu. Kolegov som sa veľa počúvala robila si názor na veci upratovala som priority. O všetkom sme spolu diskutovali aj diskutujeme. Keď ľudí v inštitúcii práca baví, cíti to aj návštevník a veľmi skoro sme začali dostávať pozitívnu odozvu aj zvonka. Vytvorili sme jednotnú vizuálnu identitu výstav, sústredili sme sa na každý detail od architektúry až po popisky k dielam, prekladom do angličtiny… A začali sme pripravovať sprievodné programy k výstavám v podobe komentovaných prehliadok, prednášok, workshopov. Ukázalo sa, že výtvarné umenie, ktorého sa ľudia boja alebo ho zatracujú, lebo mu nerozumejú, sa ľuďom otvorilo. Návštevníci začali chodiť s oveľa väčšou dôverou, so záujmom a už sa neboja pýtať.

Pre návrat zo zahraničia je pre mnohých ľudí motiváciou domov a rodina. Kde ste doma vy?

V Ružomberku, v Bratislave a v Košiciach. Všade som prežila nejakú časť života a v každom z tých miest mám nejakú väzbu. V Ružomberku to je rodina, v Bratislave dlhoročné priateľstvá, v Košiciach okrem práce mám vzťah k mestu ako takému. Má pre mňa veľmi dobrú mierku, bohatú kultúrnu infraštruktúru ako vo veľkom meste, ale zároveň sa v ňom cítite ako v útulnom prostredí menšieho mesta.

Chýba vám doma na Slovensku niečo z toho čo ste v zahraničí mali alebo zažívali?

Vo všetkých krajinách, v ktorých som bola, je kultúra a umenie súčasťou životov ľudí. U nás aj keď sa to postupne mení, je to stále niečo ako hobby, ktorému sa venuje malá skupina ľudí. Umenie, a aj to výtvarné, sa v krajinách kde som bola, považuje za jednu z najvyšších hodnôt v spoločnosti. Vidíte to úplne jasne na budovách, v ktorých sídlia galérie, divadlá či filharmónie. Náš štát nie je schopný dokončiť ani budovu Slovenskej národnej galérie. Mnohé regionálne galérie a múzeá sú v zatuchnutých budovách so starými expozíciami a hnedými fľakatými kobercami. Do kultúry ako takej sa všeobecne veľmi málo investuje a nezachráni nás ani Fond na podporu umenia. Je jasné, že ľudia potom k umeniu nemajú vzťah, majú pocit že je to niečo čo je zbytočné a mnohokrát povedia „také viem spraviť aj ja“.

A aká je vaša odpoveď?

Tak robte!

Výstava Laco Teren – Putujúce duše, 16. 6. 2019 – 22. 9. 2019

Čo v galérii robíte pre priblíženie umenia ľuďom?

Východoslovenská galéria má to šťastie, že máme naozaj veľkorysé a celkom slušne zrekonštruované priestory. Aspoň z tej viditeľnej časti pre návštevníkov. Snažíme sa umenie prepájať aj s inými témami: sociológiou, architektúrou, históriou, psychológiou, botanikou, ekológiou aby sme rozšírili kontext umenia do oblastí ktorým ľudia viac rozumejú. Máme projekt VSG mini pre maličké deti a ich rodičov, kde učíme symbolickému mysleniu a rozvíjaniu jemnej motoriky, ale aj workshopy pre seniorov. Sme v prípravách projektu “kultúrnej mestskej obývačky” priestoru, kde ľudia môžu slobodne prísť, bez ohľadu na to či ich zaujíma umenie alebo nie, a môžu tráviť čas buď čítaním, alebo si vypočujú jednu z prednášok , či sa zapoja do diskusie ktorá bude v priestore prebiehať. Témy budú rôzne – mesto, architektúra, klimatická kríza, gastronómia atď. Galéria nie je statický výklad na vystavenie obrazov, ale naozajstné dejisko, ktoré slúži na vzdelávanie, kultivovanie a zvyšovanie citlivosti ľudí na svet okolo nich. To je to, čo som chcela zo zahraničia priniesť. Tam som videla ako galérie vyzerajú, ako fungujú a koľko ľudí nimi predchádza.

Čo by sa zo Slovenska oplatilo poslať do zahraničia?

Umenie. Z Košíc konkrétne zbierku košickej moderny, ktorá je svetová a kľudne by to ustála v Paríži či New Yorku. Veľkú výstavu košickej umelkyne Márie Bartuszovej v novembri 2020 pripravuje Tate Modern v Londýne. Máme tu skvelých umelcov, a ich tvorba je vývozným artiklom.

Prečo sa podľa vás oplatí vrátiť?

Je tu čo zlepšovať. Prísť sem s novým pohľadom na staré veci a potom na nich začať robiť, to je podľa mňa to najlepšie. Veľmi rýchlo uvidíte pozitívnu zmenu a to vie človeka naplniť. Vrátiť sa ale oplatí aj preto, že doma je doma a postupne sa to tu aj vďaka tým, ktorí sa vrátili zlepšuje.