Kedy ti prvýkrát napadlo, že sa vrátiš na Slovensko?

Po dvoch rokoch v Austrálii. Bol som tam na študijnom pobyte a popri tom som pracoval. Keď som sa mal vrátiť, na Slovensku ešte zúrila kríza a rodina mi radila vydržať, pretože by som mohol mať problém nájsť si prácu. Nakoniec som v „Austrálke“ ostal štyri roky, počas ktorých som nevidel nikoho z rodiny a kamarátov.

Takže si sa vrátil najmä kvôli blízkym?

Áno. Neplánoval som tam zostať tak dlho a už vôbec nie natrvalo. Veľa som cestoval, videl som veľa zaujímavých miest, spoznal super ľudí, ale od začiatku som vedel, že sa vrátim. Chcel som sa poriadne naučiť angličtinu a to sa mi podarilo.

Pamätáš sa, ako sa Slovensko zatiaľ zmenilo?

Keď som v roku 2007 odchádzal, obkolesovali Slovensko hranice. Keď som sa vracal, fungoval „Schengen“ a všetko bol iné. Pred návratom som nemal presnú predstavu, v akej oblasti by som sa mohol uplatniť. Vyštudoval som business college a keď som si hľadal, vtedy ešte z Austrálie, prácu na Slovensku, zistil som, že v Bratislave je mnoho medzinárodných firiem, ktoré ponúkali veľa zaujímavých pozícií. Hneď na prvú, o ktorú som sa zaujímal, ma vzali.

Po tom, čo sa mi po ôsmich rokoch narodil syn, som sa rozhodol rozbehnúť vlastný biznis. Možno to znie neobvykle, pretože človek po narodení dieťaťa má sklon hľadať stabilitu, no na druhej strane som si uvedomil, že chcem na svete po sebe zanechať nejakú stopu, niečo vybudovať, pomôcť prírode a inšpirovať k jej ochrane viac ľudí.

Aký bol nový začiatok života na Slovensku?

Kým som bol preč sa Slovensko posunulo. Schengen, euro, pribudlo viac pracovných aj podnikateľských príležitostí. A samozrejme, keď som po štyroch rokoch videl rodinu a kamošov, to bola veľká vec. V bežnom živote to bol trochu kultúrny šok. „Austrálka“ je veľmi otvorená, ľudia sa viac rozprávajú. A veľký vplyv má počasie. Je tam 250 slnečných dní do roka a to sa ti podpíše na nálade. Nie je problém, neriešiš nič, ľudia sú super. A zrazu sa vrátiš – ja konkrétne v marci – tu temnota, Mordor, oblaky, sneh, blato všade. Ale si doma.

Čo si si zo zahraničia priniesol?

Vyznie to asi pateticky, ale dobrú náladu. A to sa nevzťahuje len na „Austrálku“. Cestoval som aj po Novom Zélande, Indonézii a ďalších krajinách juhovýchodnej Ázie. Získal som sebadôveru na cestách aj lepší prehľad o tom, ako odlišne ľudia žijú. Myslím si, že nie je dobré orientovať sa iba na vyspelé ekonomiky. Videl som, ako kvôli palmovému oleju vyrúbali dažďové lesy. Žil som s pôvodnými Indiánmi, zažil som, aké to je prežiť úplne bez peňazí ako hodnoty. Naučilo ma to, že Slovensko na tom nie je vôbec zle.

Čo si zo zahraničia priniesol Slovensku?

Inšpiroval som sa modelom zodpovedného podnikania, ktorý som preniesol do nášho obchodu Wilderoben. V Austrálii to bolo bežné prevádzkovať komunitný biznis. Niekto má napríklad svoju kaviareň, v ktorej sa s každým pozná. Vie, akú kávu kto pije, aké noviny číta. Zákazník nemá dôvod začať chodiť inam, lebo tam sa oňho dobre postarali a najmä – fungovali vzťahy.
Druhá vec je zodpovednosť za svoje okolie. Surferi zbierali odpadky na pláži, rybári to isté. V biznise sa každý staral aj o druhú stránku. Ak produkuješ niečo v plastovom obale, umožni ľuďom vrátiť ti ho prázdny a použi ho znova. Alebo zálohuj, alebo recykluj, čokoľvek.

V čom presne sa tvoje podnikanie podobá na princípy, ktoré spomínaš?

Predávame outdoorové oblečenie a vybavenie výhradne od ekologických značiek alebo značiek s doživotnou zárukou. Ak treba, veci buď sami opravujeme, alebo ich dávame opraviť, snažíme sa ich nevracať alebo nevymieňať. Zameriavame sa na fair trade výrobky, ktoré majú aj sociálny rozmer.

Jedno percento z každého predaja dávame lesoochranárskemu zoskupeniu Vlk. A tiež celý zisk z Dobrého trhu, ktorý je trikrát ročne. Tiež namiesto „Black Friday“ organizujeme „Green Friday“. To znamená, že ľudia z Vlku predávajú v našej predajni, edukujú ľudí a za to od nás tiež dostanú zisk z celého dňa.

Nikdy si neoľutoval, že si sa vrátil?

Nie. Hoci existuje kopec vyspelejších krajín a u nás je ešte čo vylepšovať, ale nemyslím si, že sa máme zle. Na svete je oveľa viac problémov a horších vecí, ako my zažívame u nás na Slovensku.

Čo najlepšie ti návrat dal?

Vďaka lepšej angličtine som vo všeobecnosti získal lepší rozhľad, začal som mnohým veciam rozumieť na úplne inej úrovni. A samozrejme blízkosť rodiny a priateľov.

Čo ti doma chýba z toho, čo si v zahraničí mal alebo zažíval?

Najviac mi chýba kuchyňa. V „Austrálke“ som býval s chlapíkom, ktorý bol napoly Malajzijčan, napoly Angličan a bol moslim. Druhý bol napoly Brazílčan, napoly Japonec a potom sme tam mali Izraelčana – čiže žid, moslim a dvaja kresťania. Takto sme žili dva roky a neuveriteľne sme sa všetci posunuli v kuchyni. Učili sme sa od seba. Sem-tam si napíšeme. Dodnes mi posielajú fotky, keď varia niečo slovenské. Takže najviac mi chýba kuchyňa a počasie, pláže a more.

Prečo sa oplatí vrátiť?

Napriek tomu, že mnohí mladí ľudia si idealizujú vyspelé krajiny, kde vie byť život veľmi náročný. Po čase prídeš na to, že rutina bežného života, od ktorej si odišiel ťa dobehne. Čaro nového, “exotického” opadne, a potom zistíš, že toto všetko môžeš mať aj doma, a keď chceš ísť na pivo, nebudeš mať prievan v peňaženke. A s odstupom času oceňujem aj tie štyri ročné obdobia.
(smiech)

Silvestrovo posolstvo: Máme určitý dlh voči krajine. Zadarmo sme chodili do škôl, mali sme pomerne lacnú zdravotnú starostlivosť, mali sme sa kde hrať a v mieri vyrastať. Pointa nie je len si všetko užiť, ale aj prispieť ku kvalite života na Slovensku. Oplatí sa sem vrátiť, lebo aj tu sa dobre žije, vôbec na tom nie sme zle. Čím viac nás bude a čím viac dobrých komunít vznikne, tým sa nám tu bude všetkým lepšie žiť. Máme bohatú históriu, kultúru, ale hlavne krásnu prírodu, kde na malom území máme všetko od jazier, lesov až po veľhory. Toto všetko si zaslúži našu pozornosť a ochranu, aby sme to najvzácnejšie čo tu máme, nezničili.