Do zahraničia neodišla ani napriek viacerým lákavým príležitostiam. Vďaka tomuto rozhodnutiu mohla stáť pri zavádzaní kľúčových inovácií do bankovníctva, ktoré dnes používajú mnohí z nás.
Bolo to asi počas školy, keď som mesiac žila a pracovala v Paríži. To bol v podstate môj najdlhší exodus z krajiny. Vtedy som si uvedomila, že chcem zostať doma. Veľkým príkladom mi bol otec, ktorý sa narodil v Paríži, ale naučil sa po slovensky, vybudoval tu kariéru a zostal.
Pomerne v krátkom čase sa mi podarilo vybudovať kariéru a získať uznanie, či skôr možnosti, ako sa na Slovensku presadiť. Príležitosť, ktorú som dostala, bola atraktívna a nemala som dôvod odchádzať.
Ako najdôležitejšie zmeny vnímam, že sa Slovensko otvorilo svetu a rozmach podnikania či podporu podnikania. Vďaka tomu vznikli pozície, ktoré sú zaujímavé a umožňujú robiť aj na Slovensku atraktívnu prácu. Mojím odrazovým mostíkom bola pozícia, ktorá sa zaoberala knowledge manažmentom vo veľkej poradenskej spoločnosti a nasledovala Tatra banka, v ktorej pôsobím dodnes, a kde sa venujem inováciám. Som presvedčená o tom, že nikde v zahraničí by sa mi nepodarilo dostať sa k takej zaujímavej práci a pracovať s tak vyspelými technológiami, ako umelá inteligencia, biometria a podobne.
Cudzinci sú v zahraničí vždy vnímaní ako cudzinci. Tu sme doma, vzťahy a veľkosť krajiny predikujú ľahšie vytváranie kontaktov a možnosti sú podľa mňa väčšie. Myslím si, že vyrásť na pozíciu, ktorá je na rebríčku vyššie, je doma jednoduchšie ako v zahraničí.
Extrémnu ťarchu regulácie. Finančný sektor je veľmi ovplyvnený tým, ako je regulovaný a je to z roka na rok horšie. Tiež by sa malo zmeniť, ako sa správame k ľuďom, ktorí žijú v zahraničí. Mimo Slovenska žije tristotisíc ľudí s platným občianskym preukazom a my stále nemáme systém, vďaka ktorému by mohli jednoducho voliť vo všetkých voľbách.
Náročný. Rozhodla som sa ísť študovať francúzštinu a myslela som si, že si nájdem uplatnenie v nejakej firme, že jazyk mi bude stačiť. Samozrejme, nebola to pravda a ja som veľmi rýchlo pochopila, že so samotným jazykom sa nepohnem. Popri škole som pracovala pre viaceré neziskové organizácie. Po škole som začala pracovať pre jednu francúzsku spoločnosť. Mala som na starosti jednoduché ekonomicko-administratívne úlohy, pri ktorých som rýchlo pochopila, že toto nie je to, čo chcem v živote robiť. Vystriedala som ešte niekoľko zamestnaní až som v jednom pri práci prišla na „zlepšovák“, ktorý urýchľoval isté procesy. Namiesto toho, aby ma za túto “neposlušnosť” prepustili, pochopili, že táto zvedavosť sa dá využiť aj na niečo iné a ponúkli mi príležitosť.
Kvôli práci pravidelne navštevujem Veľkú Britániu, USA, Singapur či Izrael. Práve z Izraela som si priniesla inšpiráciu a iný pohľad na svet. Ľudia tam žijú pod neustálym tlakom a hrozbou konfliktu. Možno aj preto sú nastavení tak, že nežijú pre zajtrajšok ako my, ale pre prítomnosť. Je to krajina bez nerastného bohatstva, ktorá začínala s veľkou infláciou, dnes je však rozvinutá a vyspelá vďaka priebojnosti a húževnatosti svojich obyvateľov.
Vďaka množstvu zahraničných ciest a skúseností sa mi vo finančnom sektore podarilo prispieť k zavedeniu inovácií ako je biometria alebo spôsoby platenia, ktoré zjednodušujú klasický platobný systém a čo je najdôležitejšie, šetria čas bežným používateľom.
Nie. V minulosti som možno ľutovala, že som nebola na strednej škole niekde v zahraničí, ale dnes je už iná situácia. Moja staršia dcéra chodí do školy, ktorá využíva mnohé prvky zahraničného vzdelávacieho systému bez toho, aby musela odísť niekam ďaleko.
Je to rodinné zázemie. Moje deti môžu tráviť čas so starými rodičmi, to je neoceniteľné. Jednoducho, keď vidím televíznu vežu na Kamzíku, viem, že som doma (smiech). Ak by sa to však malo týkať pracovnej oblasti, povedala by som, že príležitosť. Som lojálny zamestnanec a dlhodobo pracujem pre jednu spoločnosť. V podstate sa mi vďaka tomu darí splniť si všetko, o čom som kedy snívala, respektíve, ani nesnívala.
Že si nevieme niekedy vážiť, čo máme. Sme strašní frfloši a neuvedomujeme si, koľko sme toho už dokázali. Toto je niečo, čo v zahraničí nevídam až tak často. Keby sme sa sústredili na tvorivú energiu namiesto toho, aby sme ju míňali na hejt, mohli by sme byť ešte úspešnejší.
To je ťažká otázka. Asi nasadenie a odhodlanie, pretože keď odložíme všetky tie negatívne veci, ktoré som spomínala, dokážeme aj nemožné. A ešte talenty. Ale len na dobu určitú, aby sa nám potom vrátili späť.
Šikovný človek sa tu dokáže bez problémov presadiť a získať také finančné zdroje, ktoré mu zabezpečia spokojný život. Dokáže si tu splniť sny a naplniť kariérne ašpirácie.
Všetci tiež vieme, že všade je dobre, ale doma je predsa najlepšie (smiech). Je dôležité žiť blízko ľudí, ktorí sú pre vás dôležití. Virtuálny kontakt je vždy o niečo viac plochý, internet osobnú návštevu jednoducho nedokáže nahradiť. A ešte preto, že sú tu krajší chlapi (smiech).
Šéfuje Východoslovenskej galérii v Košiciach. Zakúsila New York, Berlín, Viedeň a na chvíľu aj Tokio. Hoci sa tam cítila dobre, rozhodla sa vrátiť sa domov a priniesť umenie spoza hraníc so sebou.
Chce pomôcť zmeniť Slovensko, pretože verí, že sa to dá. Pracuje na tom, aby digitálne služby štátu boli jednoduché, transparentné a zmysluplné.
Svoj dočasný domov u protinožcov dodnes s láskou volá „Austrálka“, zodpovedné podnikanie však už niekoľko mesiacov buduje na Slovensku.
Hovorí, že štátna správa nie je o namosúrených tvárach za okienkom. Naopak, na slovenských úradoch pracuje veľa šikovných ľudí, ktorí sa snažia zmeniť veci k lepšiemu.
Kariéra v dynamickej Prahe ho pohltila, ale iba na čas. Chcel rodinu, priateľov a ľudí, ktorí ho poznajú a preto majú radi. Vrátil sa, vyrába víno a ako hovorí, už nikdy nechce odísť.
Premýšľaš nad návratom, ale nevieš s čím všetkým sa doma budeš musieť potýkať? Spísali sme pre teba jednoduchý návod na prežitie.
