Kedy ti prvýkrát napadlo, že sa vrátiš zo zahraničia na Slovensko?

V zahraničí som nežila dlhodobo. Počas vysokej školy som cez prázdniny pracovala v zahraničí a tiež som absolvovala jazykový pobyt. Rozhodnutie žiť na Slovensku padlo, keď som bola poslednýkrát na leto v Amerike, takže v roku 2015. Uvedomila som si, že na Slovensku sa dá tiež všeličo robiť a nemusím pri tom utekať do inej krajiny.

Prečo si sa rozhodla, že v zahraničí nezostaneš?

Chýbala mi rodina a bola som tam vlastne sama. Mám silné rodinné zázemie. A tiež mi chýbala príroda. Som z Horehronia a stredné Slovensko je pre mňa najviac.

Hoci si zo Slovenska vždy odišla iba na niekoľko mesiacov, vnímala si nejaké zmeny, či už pozitívne alebo negatívne?

Prvý rok, keď som sa vrátila po skoro piatich mesiacoch z Ameriky, som zažila kultúrny šok. Slovensko som vnímala negatívnejšie ako pred tým, tam sa mi viac páčilo, bolo tam viac možností. Druhýkrát to už bolo iné. Bola som trošku staršia a rozhľadenejšia. V Banskej Bystrici som mala brigádu, viac som sa zaujímala o politiku, ekonomiku a sociálny systém. Aj na zahraničie som sa začala pozerať inými očami a viac som sa potom tešila domov. Vedela som, že si aj tu nájdem dobrú prácu, ktorá bude podobne ohodnotená a s bonusom, že budem doma pri rodine medzi svojimi kamarátmi.

Z čoho to presvedčenie pramenilo?

Študovala som medzinárodné vzťahy a v škole sme mali veľa predmetov, na ktorých som sa dozvedela o možnostiach zamestnania v mojom odbore. Chodili sme aj na stáže na ministerstvo, zisťovala som, ako to v skutočnosti chodí. Viac som tiež sledovala pracovné ponuky, konkrétne možnosti. Pred posledným rokom školy som sa rozhodla, že už nepôjdem do zahraničia. Brigádovala som v medzinárodnej spoločnosti a zbierala skúsenosti.

Hovoríš, že pre teba bolo zlomové, že si začala sledovať spoločenské dianie. Myslíš, že je to dôležité aj pre Slovákov v zahraničí? Mali by vedieť, čo sa doma deje?

Určite áno. Mám v zahraničí kamarátov, ktorí nesledujú situáciu na Slovensku, akoby naň zanevreli. Podľa mňa je to veľká chyba. Slovensko každým rokom napreduje a ja si myslím, že sa naozaj neoplatí ostávať v zahraničí v domnení, že tam zarobím viac alebo tam budem úspešnejší.

Aký bol začiatok života na Slovensku, keď si si povedala, že do zahraničia už nepôjdeš?

Chcela som sa venovať čučoriedkam, ale to je len sezónna práca. Celoročná príprava je samozrejme dôležitá, ale dá sa zvládnuť aj cez víkendy. Potrebovala som preto aj normálnu prácu. Začala som si ju teda hľadať a musím povedať, že to bolo náročné. Chcela som zostať na strednom Slovensku, kde je práce menej ako v Bratislave. Podarilo sa mi však nájsť takú, ktorá sa zameriava na distribúciu veterinárnych liečiv. Ja mám na starosti marketing.

Vráťme sa ale k zahraničiu. Čo si si spoza hraníc priniesla?

Veľa oblečenia (smiech). A ešte pozitívne myslenie, ktorému som sa naučila od Američanov. Nikdy sa netreba vzdávať, každý deň treba do práce chodiť s úsmevom a dobrou náladou. A ďalšia vec, ktorá sa mi páčila bola, že si veľmi vážili ľudí, ktorí mali svoje farmy. Pre mnohých bola vzácnosť, že mohli od farmárov nakupovať potraviny buď na trhoch alebo prostredníctvom donášok.

Tuším tu nadšenie, ktoré ťa priviedlo k čučoriedkam?

Veru áno (smiech). Čučoriedky pestujeme už 16 rokov, ale pred tým to bolo iba pre našu domácu spotrebu. Keď som v Amerike videla, ako si ľudia kvalitné potraviny vážia, motivovalo ma to. Povedala som si, „máme veľkú záhradu, tak prečo to nevyskúšať?“. A podarilo sa.

Čo si zo zahraničia priniesla Slovensku?

Snahu a chuť zveľadiť farmárčenie na Slovensku a dostať ho viac do povedomia.

Nikdy si neoľutovala, že si nezostala v zahraničí?

Nie. Dnes je veľa možností, ako lacno cestovať. Bola by som hlúpa, keby som ich nevyužívala, ale zároveň by som nepomáhala zveľaďovať Slovensko. Máme veľký potenciál, len ho treba to správne využiť.

Barbora vo svojom čučoriedkovom sade.

Čo najlepšie ti dalo rozhodnutie vrátiť sa domov?

Čučoriedky (smiech). Roky pred tým som vždy hlavnú sezónu prepásla, keďže som bola v zahraničí. Bola som síce na telefóne, ale plnohodnotne som sa tomu mohla venovať a vzdelávať sa, až keď som bola fyzicky doma. Chováme tiež včely, takže som sa prihlásila aj do včelárskej školy. Baví ma to.

Nájde sa však predsa len niečo, čo ti doma chýba z toho, čo si v zahraničí zažívala?

Otvorenejší a pozitívnejší ľudia. Myslím, že nám to na Slovensku veľmi chýba.

Čo by si zo Slovenska poslala do zahraničia?

Určite pracovitosť. Ľudia v zahraničí majú svoje pracovné tempo, ktoré je zvyčajne nižšie, ako to naše. A tiež zručnosť a úžasné remeslá.

A čučoriedky nie?

Tie si nechám na Slovensku (smiech).

Prečo sa podľa teba oplatí vrátiť?

Určite kvôli rodine a prírode. A tiež práci. Zahraničie mi neprinieslo takú pracovnú príležitosť, ktorá by ma utvrdila v tom, že tam chcem zostať, že sa mi tam splnia sny. Práveže tým, že som vyrastala v poľnohospodárskej rodine, ťahalo ma to domov. A s tým súvisí aj všetko, čo mám rada, takže sa oplatí vrátiť aj kvôli ľudovej kultúre a folklóru. Poriadne folklórne slávnosti alebo tradičné jarmoky v zahraničí nenájdete.
ete.